Mať šéfa, pri ktorom človek sám profesionálne rastie, je cenná a veľmi motivujúca vec! A, naopak, je smutné, keď šéf neverí vo svoju hodnotu a obáva sa schopných podriadených.
Strach o miesto hrá proti vám
Vari najhoršie obdobie, ktorým som prešla v profesionálnom živote, bolo obdobie na úplnom začiatku praxe. Pracovník, čo ma mal zaučiť, schovával predo mnou všetko, čo bolo aspoň trochu odborné. Bál sa o svoje miesto. Ja som pri prvej príležitosti prešla na podobnú pozíciu inde; trvalo to možno dlhšie, ale do problematiky som sa dostala. On sa zatiaľ v množstve práce pomaly „topil“, až skončil s ťažkými zdravotnými dôsledkami...
Nezabuchnite si dvere k povýšeniu
Rovnako je smutné, keď človek natoľko neverí vo svoju hodnotu pre firmu, že do tímu hľadá len menej schopných spolupracovníkov. Nakoniec sa to vždy obráti proti nemu – keď súrne potrebuje, aby ho zastúpili a nikto to nedokáže. Alebo má šancu na povýšenie, no nemôžu ho presunúť z dnešného miesta, pretože si nevychoval žiadneho nasledovníka. Veľmi trefne to vystihol David Ogilvy, zakladateľ jednej z najvýznamnejších svetových reklamných agentúr. Šéfom novootvorených pobočiek vo svete posielal osobné listy, v ktorom upozorňoval na potrebu prijímať tých najlepších a najšikovnejších ľudí. Ak to manažéri dokážu, firma rastie a prosperuje. Ak sa tých šikovnejších boja, schopnosti firemného tímu sa zmenšujú ako „matrioška“, a to rozhodne nevedie k dobrému koncu.
Zbavte sa podobných strachov; tak či tak vás podobné „techniky“ neochránia. Naučte sa radšej pomáhať iným. Ukážte, vysvetlite, predveďte – podľa možnosti tak, aby aj podriadenému zostal priestor na vlastný rozvoj a uplatnenie. Ak zavediete vo firme čosi ako internú akadémiu, čoskoro zistíte, že spolu so schopnosťami tímu rastú aj vaše nové profesionálne zručnosti. A viete čo? V druhom kroku povzbuďte svojich podriadených, aby pristupovali k tímovej práci rovnakým spôsobom a svoje najlepšie skúsenosti si odovzdávali medzi sebou.
Naozaj využívate spätnú väzbu z trhu?
Je prekvapujúce, ako často firmy zbierajú názory svojich zákazníkov, prácne zisťujú ich spokojnosť i želania, no potom ponechajú vyhodnotený prieskum v zásuvke. Akoby mu odmietali uveriť. Inokedy pripomienky zozbierané pracovníkmi klientskeho centra či recepcie nenájdu cestu k obchodníkom a manažérom. Môže to byť z falošnej kolegiality alebo z obavy zo zhoršenia medziľudských vzťahov na pracovisku. Predíďte tomu tým, že sa vyhnete tvrdej osobnej kritike a trestom a, naopak, vyzdvihnite každú pozitívnu skúsenosť. Aj ten najschopnejší človek robí chyby, občas ho bolí zub a niekedy neudrží emócie na uzde. Ak ste však venovali úsilie výberu i kvalifikácii spolupracovníkov, dajte ľuďom šancu, aby sa bez obáv učili z vlastných i cudzích chýb.
Učenie bez formalít je príjemné aj prirodzené
Nie všetky nové poznatky získava človek v škole, na kurze alebo prednáške. Obrovské množstvo vedomostí pozbierame akoby mimochodom – pozorovaním a počúvaním kolegov či dokonca konkurentov. Medzinárodná spoločnosť, kde som pracovala, uplatňovala takzvané „Friday Forum“. Bolo to približne polhodinové stretnutie raz za týždeň, u nás väčšinou v piatok. Tu sme si pri káve „na stojáka“ vymenili zopár slov nielen medzi kolegami, ale aj so svojimi šéfmi, pričom neformálna atmosféra bola zákonom. Pri podobných rozhovoroch sa osmelili aj utiahnutejší alebo noví členovia tímu a podali často prekvapujúco dobré návrhy. Ak sa niekto predsa len nedokázal odhodlať, mohol využiť anonymnú schránku a pred stretnutím vhodiť do nej to, čo mu ležalo na srdci.
V inej firme sme mali jeden deň v mesiaci vyhradený na ďalšie vzdelávanie. Šéf niekedy prednášal sám, často však prizval externého špecialistu. Ak bolo práce príliš veľa, občas sme si takúto „akadémiu“ dobrovoľne naplánovali na sobotu. Ľudia cítili, že kvalitné prednášky im prinášajú hodnotné informácie, a radšej obetovali deň voľna, než by sa ich vzdali. To, že pri tom nevládla atmosféra prísnej školy, ale priateľský tón s veľkou dávkou humoru, asi nemusím dodávať.
Jana Škutková
www.marketingovo.sk