Súčasný umelecký prejav Běly Kolčákovej nie je z kategórie tých, čo prvoplánovo transformujú okolitý svet, vlastné myšlienky, pocity a vnemy z neho do obrazov. Jej umelecké krédo vychádza ticho a pokorne priamo zo srdca, mysle a vrúcneho citu. Vzniká ako báseň či melódia o ideálnom svete, ktorý pramení z vnútorných predstáv, právd aj charakterových daností, sformovaných aj vďaka prekrásnej oravskej prírode.
Maliarka si ju v roku 1978 podvedome „preniesla“ aj do civilizačného tempa prostredia Bratislavy. Tu v meste sa Kolčákovej rozprestrela ako zelený koberec v betónovej džungli scenéria vybájených a rozprávkovo ladených krajín; svet jemnej krásy a fantázie, v ktorom sa príroda premieňa na ľudskú postavu a ľudská postava splýva s bohatou vegetáciou do jedného celku.
Oravské lásky manželov Kolčákovcov
Běla Kolčáková spomína: „Počas štúdií na Akadémii výtvarných umení v Prahe u profesora Vlastimila Radu som chodievala maľovať do krajiny na Oravu. Už vtedy som totiž bola vydatá za akademického maliara Ignáca Kolčáka a bývali sme s dvoma našimi synmi v Dolnom Kubíne. Dolnooravská krajina ma chytila za srdce. Jej nezaoblené kopce mi pripomínali tvary ľudského tela. Samotná krajina ma priviedla k rôznym umeleckým obsahovým metamorfózam, v ktorých som uplatnila vlastné predstavy – napríklad v spiacich postavách žien.“ Také sú napríklad obrazy Chvála ticha a Sen.
Oravskú krajinu vnímala a maľovala rovnako ako jej manžel. Ignác Kolčák bol zanietený pre uchovávanie národného kultúrneho dedičstva, ktoré vtedy na Orave nezastrešovala ani neochraňovala samostatne fungujúca štátna inštitúcia. Na jeho podnet v Dolnom Kubíne v roku 1965 otvorili Galériu moderného umenia (Oravská galéria). Ako jej riaditeľ v rokoch 1970 – 75 s veľkým nadšením zinicioval a autorsky aj organizačne vybudoval tiež založenie Galérie ľudového umenia. Je umiestnená v bývalom barokovo-klasicistickom kostole a jeho exteriéri na ostrove Slanica na Oravskej priehrade; ide o tzv. „Slanický ostrov umenia“.
Kubizujúce formy s duchovným posolstvom
V Kolčákovej obrazoch z oravského obdobia sa prejavuje expresívny, ostro rezaný až kubizujúci rukopis. Kompozícia je farebne navrstvená tak, akoby bola vytesaná zo skál. Poznaním slovenskej modernej maľby daného obdobia a vplyvom svetového a výtvarného umenia (Paul Cézanne, Marc Chagall, Max Ernst) sa formujú v maľbe Kolčákovej expresívne, tvarovo a farebne robustne modelované portréty, zátišia, krajinné scenérie.
Zaznieva v nich však aj kontakt s miestnym ľudovým umením a českým poetizmom. Tento prvok sa prejavuje strohosťou výrazových gest zobrazených postáv a vrúcnou úprimnosťou v mimike tvárí.
Kontakt s ľudovými insitnými umelcami pôsobiacimi na Orave, najmä s rezbárom Štefanom Siváňom, je viditeľný vo výraze a v štylizácii pohybu postáv a hornatých kopcov. Sú to síce iba podvedomé prepojenia, ale zvýrazňujú určité dobové významové posolstvá, ktoré výtvarníčka neskôr posúva do vyšších umeleckých lyricky emocionálnych a hlboko meditatívnych obsahov plných poézie a krehkej duchovnej citovosti.
Pokoj v krajine a labyrinty snov
V období 70. rokov maľuje Běla Kolčáková obrazy s námetom rodiny, v ktorých rozpráva o vlastnom materstve, ale aj o krajine, jej prírode a pokoji, ktorý v nej vládne. Začiatkom 80. rokov sa v jednotlivých kompozíciách objavujú už aj prvky civilizmu – v podobe šachovníc, za ktorými sa riešia intelektuálne problémy súčasnosti a budúcnosti (Veľká šachovnica, Samomat, Hra).
No kdekoľvek sa umelkyňa ocitá, vždy si so sebou nosí vlastný vnútorný svet ticha a pokoja, snov aj životných právd. Je to baladická zem, v ktorej sa vznášajú subtílne postavy, chimérické bytosti a anjelský šelest preniká labyrintom snov a hlbokých meditácií. Táto krajina sa postupne premieňa v autorsky stabilný umelecký rukopis, ktorý oslovuje divákov úprimným ženským umením a krehkou pravdivosťou, uponáhľanému človeku bratislavského prostredia ponúka lyrické duchovné zážitky.
Tretie okno, 2008
Bratislava: nové impulzy
Sympatie k českému poetizmu (Jan Zrzavý, Toyen, Josef Šíma), ktoré dovtedy zaznievali v Kolčákovej maľbách, sa presťahovaním do Bratislavy v roku 1978 obohatili o nové obsahy. K zmene prispela aj záľuba v diele surrealistických maliarov Paula Delvauxa, čiastočne aj René Magritta, tiež v rímskych maľbách a renesančnom umení.
Napriek vzorom či príbuzným rukopisným črtám však výtvarníčka ostáva verná krajine a jej farebným náladám. Naďalej, a možno ešte hlbšie a sústredenejšie ako predtým, vytrvalo skúma intimitu a tajomno vnútorného sveta. V jej obrazoch sa na čarovných miestach stretávajú vybájené tvory s ľudskou podobou (Jezinky, Hlbočina, Medzi nebom a zemou). Prozaické veci a vzťahy sa menia na poetické stretnutia, naplnené dôstojnou a zrelou vážnosťou aj jemným humorom.
Tento krehký svet pôsobí skutočne. Je obývaný reálnymi ľuďmi, ktorých sny, túžby a dobré skutky povýšili nad horizont prirýchlej skutočnosti a zhmotnili ich ideály do podoby nadreálneho umeleckého diela.
Ilustrácia a textilné techniky
V období 60., ale najmä 70. a 80. rokov Běla Kolčáková ilustrovala detskú literatúru a poéziu. Venovala sa aj tvorbe textilných a kombinovaných koláží. Takto získané zručnosti neskôr preniesla do tvorby art protisov. „Maľovanie je slobodnejšie ako ilustrovanie kníh. Art protis je tiež veľmi inšpiratívny a poskytuje možnosť väčšieho tvorivého uvoľnenia – je to farebná hra, kde výsledok je vždy prekvapením. V ilustrácii je už určité obsahové obmedzenie, ktoré treba rešpektovať,“ vysvetľuje umelkyňa. (Pozn. Art protis je československý priemyselný patent, ktorý sa vzťahuje na technológiu netkanej vlnenej textílie. V umení sa uplatňuje ako tapiséria, obraz alebo individuálne poňatá tapeta.) Dovedna ilustrovala približne 26 knižných titulov od autorov ako bratia Grimmovci, Krista Bendová, Mária Rázusová-Martáková, Vojtech Zamarovský, Hana Zelinová či Milan Rúfus.
Aká bola tvorivá konfrontácia výtvarníčky so spisovateľmi? „S Vojtechom Zamarovským som sa aj osobne stretla, lebo bol zvedavý, ako si predstavujem ilustrácie k básnickej epickej skladbe Epos o Gilgamešovi. Bolo to pre nás oboch veľmi prínosné a zaujímavé; vtedy nebolo vo zvyku, aby sa ilustrátori a spisovatelia stretávali a rozoberali spôsob alebo obsah ilustrovania knihy,“ spomína B. Kolčáková.
Práca s kolážou ju zaujala aj ako samostatná umelecká disciplína, v ktorej vytvorila niekoľko voľných obsahových kompozícií (Sen, Stretnutie s Medúzou, Ukrižovanie v ružiach). Využila ho aj v ilustráciách rozprávkových kníh.
Hravosť odvinutá z klbka priadze
Kreatívnu kolážovú techniku použila Běla Kolčáková aj v oblasti textilnej tapisérie. V nej zrealizovala viacero farebných artprotisových kompozícií, do ktorých votkala svoju špecifickú ženskú umeleckú štylizáciu a fantazijnú hravosť. Zoznámila sa pritom aj s možnosťami rôznych štrukturálnych, hapticky pôsobivých textilných materiálov ako sieťovina, čipka či farebné rúna.
„Keď som prišla žiť do Bratislavy, mala som tu už priateľky, ktoré sa venovali technike art protisu. Chodievali sme ich robiť do Brna, kde na to boli vytvorené dobré podmienky. Táto technológia ma úžasne bavila, poskytovala mi hravejšie tvorivé prístupy a väčšie obsahové uvoľnenie ako maľba,“ hovorí výtvarníčka. Artprotisové diela spracovala aj v monumentálnych meradlách – tri jej veľké textilné diela možno vidieť v kúpeľnom dome Diamant v Dudinciach. Ďalšie visia v sobášnych sieňach, reštauráciách či školách – od Nitry cez Oravu po Hervartov a Raslavice.
Priezory do divadla sveta: nepokoj s maskou pokoja
Neustálym skúmaním vlastného duševného života, vnútorných zážitkov, procesov a stavov prebiehajúcich vo vedomí si maliarka uvedomuje štruktúry svojej osobnosti a jej podvedomia. Vnútorné oslobodenie od objektívnych limitácií jej dodáva silu vytvárať harmonický priestor pre meditáciu a pochopenie.
Mnohé obrazy so sediacimi ženskými postavami „sa odohrávajú“ v interiéri s priezorom do krajiny. V nej sú stromy či otvorená bránka, divadlo náhodne pospájaných tvarov, postáv, fantazijných premien plynúcich myšlienok. Filozofickou otázkou je vzťah človeka k svetu. Čo je reálne a čo pravdivé? Umelkyňa zisťuje, že pod meditatívnym povrchom drieme žeravá láva, eruptívna energia bytia, živý zdroj inšpirácií, vnemov a pocitov, nový uhol pohľadu (Láva I. a II., Kráter, Úsvit, Terra).
S pečaťou harmónie v spoločnosti a prírode
Běla Kolčáková je členkou Umeleckej besedy slovenskej v Bratislave. Absolvovala množstvo domácich i zahraničných výstav a plenérov, a to individuálne, spolu s manželom (bol aj tajomníkom UBS) alebo kolektívne so spolužiakmi z pražskej AVU, s ktorými sa aj pravidelne stretáva. K svojim 80-tinám pripravuje v spolupráci s výtvarným teoretikom Bohumírom Bachratým veľkú knižnú monografiu.
B. Kolčáková je maliarka, ktorá hľadá a vytvára svojím nadčasovým umeleckým dielom priestor pre harmonickú komunikáciu medzi ľuďmi navzájom, ako aj medzi človekom a prírodou.
Mária Kovalčíková
Z biografie
1937 – Běla Kolčáková sa narodila v Prahe (rod. Vavrdová);
1956 – maturovala na Výtvarnej škole v Prahe;
1956 – prípravné štúdium u prof. Jaroslava Vodrážku;
1958 – manželstvo s Ignácom Kolčákom;
1963 – ukončenie štúdií na AVU v Prahe u prof. Vlastimila Radu.
Běla Kolčáková o tvorbe
● Slová by môj vnútorný pocit tvorby správne nevystihli. Je to niečo nedokončené, nedokonalé, niečo zranené... možno niečo, čo sa už skončilo, alebo niečo, čo sa ešte má iba dokončiť.
● Vždy záleží na tom, aké súvislosti riešim v danom obraze. Rada nechávam ľuďom otvorený priestor na ich vlastnú meditáciu: dvere, okná, torzá, nedokončené stromy... Ide mi o to, aby si v namaľovanom obsahu každý človek našiel niečo pre seba. Niekedy vznikne aj niečo, čo som ani v procese tvorby nezamýšľala dať do obrazu, zrazu to tam je, zjaví sa to akosi samo, úplne prirodzene.
● Moje obrazy nepribúdajú rýchlo, maľujem jeden obraz dva až tri týždne. Keď mám pocit, že to nie je celkom to, čo potrebujem vyjadriť, dám si na nejaký čas odstup a pokračujem neskôr, v priaznivejšom čase...
● Keď som bola mladšia, bavili ma aj dramatickejšie obsahy. Teraz mi vyhovuje pokoj a ticho. Dramatičnosti je v živote všade okolo až priveľa; netúžim ju dávať ešte aj do obrazov.
