Začnime prelomovým rokom 1965, keď ste prišli do Prahy, do Divadla Rokoko. Čo to pre vás znamenalo?
Začiatok všetkého; bola som tam obklopená tými najlepšími. Zásadnou postavou bol riaditeľ divadla Darek Vostřel. Vďaka nemu sme mohli často účinkovať v hudobných programoch televízie. Pre mňa ako začínajúcu speváčku išlo, samozrejme, o splnený sen. So všetkými tými úžasnými profesionálmi, ktorých som okolo seba mala, mi ani nič chýbať nemohlo. Zostávalo mať už len potrebnú disciplínu a pokoru. Spočiatku som veľa počúvala a ako som sa postupne oťukávala, prezentovala som i svoj pohľad na vec.
Držali ste ako kolegovia spolu?
Samozrejme, áno! Aj v tom bola tá doba úžasná. Vždy sme sa k sebe správali kamarátsky a pomáhali si. Rivalitu sme necítili.
Ako do toho spomínaného stroja zapadli Zdeněk Rytíř, Karel Svoboda a ďalší vaši neskorší spolupracovníci?
Ako autori rôznych projektov. Keď sa schyľovalo k tomu, že sa s Martou Kubišovou a Vaškom Neckářom osamostatníme, stretli sme Bohuslava Ondráčka, ktorý sa stal naším producentom. Spolupracoval s vydavateľstvom Supraphon, kde sme vydávali platne ako Golden Kids. Tento názov vymysleli Zdeněk Rytíř, ktorý bol výborný textár. Skvelé pesničky písal aj Karel Svoboda, väčšina z nich sa stala hitmi.
Čo vám dali Golden Kids?
Bola to dokonalá súhra. Boli sme mladí, do všetkého sme mali chuť, hrnuli sme sa do noviniek, hltali sme hudbu z celého sveta. Martin alt, môj soprán a Vaškov tenor spolu krásne ladili. Boli sme skrátka taká báječne uvinutá vianočka. Mali sme okolo seba skvelé zázemie s Bobanom Ondráčkom, Zdeňkom Rytířom a ďalšími.
Naša popularita bola obrovská. Dostali sme šancu v zahraničí. Zažiarili sme na festivale MIDEM, mali sme našliapnuté stať sa svetovými hviezdami. Bohužiaľ, prišiel august 1968 a všetko bolo inak. Aj napriek tomu, že sme spoločne účinkovali len rok a pol, dodnes na tú dobu spomínam ako na ohromné životné obdobie.
Potom ste išli na trh sama, s vlastnou kožou. Bola to veľká zmena?
Jedinou skutočnou zmenou bolo vlastne iba to, že som zrazu bola sama za seba, bez toho príjemného zázemia, ktoré sme ako slávne trio mali. S Vaškom sme ešte nejaký čas zostali vo dvojici, ale on potom s bratom založil vlastnú skupinu Bacily. Ja som začala spievať so skupinou Strýci a s nimi som odišla na svoje najdlhšie – trojmesačné – turné do Japonska a ZSSR. S kapelou som bola sedem rokov, precestovali sme takmer celý svet. Účinkovali sme v Európe, Kanade, Brazílii a ďalších krajinách.
Už od 60. rokov ste mohli jazdiť do cudziny. To je asi pre speváčku motor, môcť sa stretávať a porovnávať so zahraničnou konkurenciou...
Bola to ohromná skúsenosť a zároveň inšpirácia. Jeden čas sme s Jirkom Kornom veľa pracovali v Nemecku, zažili prípravu a účinkovanie v obrovských show s tisíckami účinkujúcich. To bola obrovská škola. Podobne festivaly, napríklad v Riu, Tokiu, Aténach, Istanbule. Tam som sa mohla stretnúť s dôležitými ľuďmi z brandže.
Zrejme vám pomáhala aj znalosť cudzích jazykov.
Tá bola, samozrejme, kľúčová. Odmalička som sa učila cudzie jazyky. Dodnes spievam v nemčine, francúzštine, angličtine, ruštine, poľštine. Tiež som spievala po maďarsky, taliansky a dokonca aj japonsky. Partneri v zahraničí vždy ocenia, keď spievam jazykom, ktorému ich publikum rozumie.
Na ktorého z kolegov z vašich duetov spomínate najradšej?
To sa nedá povedať! S každým bola tá spolupráca príjemná a určitým spôsobom aj zábavná a vtipná. Krásne pesničky som naspievala s Waldemarom Matuškom aj s Karlom Gottom. Nezabudnuteľná bola tiež spolupráca s Richardom Müllerom, Petrom a Mirom Dvorskými. Duety som naspievala aj s ďalšími spevákmi, napríklad s Michalom Davidom, Martinom Maxom, Petrom Mukom a inými. Moje duetové piliere sú však štyri: Golden Kids, Walda Matuška, Karel Gott a Jirka Korn.
Spomeniete si na obzvlášť náročné projekty?
Napríklad na prípravu šou Ein Kessel Buntes sme jazdili už týždeň pred natáčaním a od rána do večera skúšali s choreografmi i celým ansámblom. Tam som totiž nielen spievala a tancovala, ale ešte aj celú reláciu v nemčine moderovala. To sa nepošťastí každému... Spomínam si aj na jedno náročné vystúpenie v západonemeckej televízii. S Jirkom Kornom sme vystúpili so zmesou melódií a pritom sme aj veľa tancovali. Boli tam aj stepovacie pasáže. Pripravovali sme sa s anglickým choreografom, ktorého nám poskytla televízia. S ním sme dreli celý týždeň v štúdiu, v Čechách a v Nemecku. Bola to jedna z najnáročnejších príprav, akú som zažila. Náročné bývali aj natáčania vo východnom Nemecku, kde sme s Jirkom pracovali často. Žiadny podobný pár totiž vtedy v Nemecku a asi ani v Európe nebol. Za každým vystúpením bolo veľa tvrdej práce.
Máte za sebou 52 rokov v šoubiznise. Ste pyšná na to, čo ste dokázali?
Nerada bilancujem, radšej sa pozerám dopredu a plánujem, no teraz ma okolnosti prinútili sa obzrieť. Keď vidím z nahrávok, videí i fotiek, kde všade som vystupovala, čo všetko som naspievala, v akých reláciách som účinkovala, koľko som nahrala piesní, albumov a DVD, myslím, že som v živote nezaháľala. Podarilo sa mi tiež presadiť sa v zahraničí, v Nemecku, Poľsku, Rusku, Japonsku, Brazílii. Mám z toho všetkého dobrý pocit a teším sa na ďalšie věci, ktoré ma čakajú – a nebude ich málo...
Zdroj: Supraphon/Soul for Show
