Už v mladosti mu učarovali príbehy z Tisíc a jednej noci. Neodolal a aby aspoň niečo z Šeherezádiných krásnych príbehov prežil na vlastnej koži, precestoval mnoho krajín. V maľbách zachytával ich atmosféru a typickú farebnosť, zoznamoval sa so životnými skúsenosťami ľudí – a tie sú podľa neho na celom svete veľmi podobné.
Začiatky doma a v Európe
Ako dieťa (narodený v r. 1958 v Levoči) intenzívne vnímal kultúrne prostredie Spiša, jeho členitý prírodný terén, bohatú farebnosť, krásu starých epitafov, kamenných nápisov, stĺporadí domov a chrámov. Nezmazateľne naňho zapôsobili sochy Majstra Pavla.
Od začiatku tvorby sa prioritnou témou a príbehom jeho obrazových kompozícií stáva človek. Ľudská figúra je nekonečným žriedlom Pollágových inšpirácií už počas štúdia na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (1977 – 1983). Navštevoval ateliér komornej maľby doc. Františka Stoklasa, štúdia si dopĺňal konzultáciami na oddelení grafiky prof. Albína Brunovského. Zaujímala ho i monumentálna maľba a hlavne technológia v školských dielňach u doc. Jána Matejka.
V roku 1980 študoval v talianskej Perugii na Accademii di Belle Arti Pietro Vannucci (prof. Bruno Orfei). Absolvoval štúdiá v Paríži na E.N.S.B.A. (1986 – 1987, prof. Pierre Carron, prof. Riccardo Licata) a v Madride na Universidad Complutense (1988). Vzdelanie si doplnil doktorandským štúdiom na Akadémii výtvarných umení v Prahe (1984 – 1989, prof. Radomír Kolář). Ako jeden z najvýznamnejších súčasných slovenských výtvarných umelcov získal prestížne domáce ocenenia Cenu Martina Benku a Krištáľové krídlo a mnoho ďalších ocenení v zahraničí.
Objavovanie zákutí labyrintu
Peter Pollág na svojich cestách všade hľadal a nachádzal génia loci. Necháva sa očariť nezvyčajnosťou prostredia, históriou, mentalitou ľudí, ich spôsobom života; vždy speje k svojmu umeleckému a súčasne aj ľudskému cieľu. K rovnováhe bytia, k nájdeniu vlastného miesta vo svete. K svojej podstate. Sú to momenty, kedy vznikajú jeho frotáže z daného miesta (in situ), aby ich potom zúročil vo svojich výtvarných výpovediach. Pokora a úcta voči kultúram, ktoré objavuje, je korunovaná konkrétnym výtvarným výsledkom vloženým do celoživotnej mozaiky jedného celistvého obrazu fiktívnej „Poslednej večere“ (alebo iba „Večere“), pri ktorej sa stretáva celý svet.
Peter Pollág postupuje ako archeológ; jeho umeleckou snahou je odkrývať ešte neobjavené, vyjadriť svoje pocity a postrehy vlastným umeleckým videním a odovzdať posolstvo ďalej. Na cestách si robí záznamy, skice a akvarelové štúdie, píše príbehy a zaznamenáva zažité deje a situácie. Oslovuje ho svetlo, tvary a atmosféra miesta, legendy, mýty a mytológia prostredia. Celé jeho umelecké snaženie môžeme nazvať príznačne ako niektoré jeho obrazy „Prelet ponad labyrint“ – a dodávame: labyrint sveta.
Figúra, konflikt, tajomstvo
Pollága prioritne zaujímajú ľudia. Často sa v jeho maľbách objavuje ženská postava, anatomicky prepracovaná; pohyb postavy a výraz pôsobí nezúčastnene, nenadväzuje kontakt s divákom, je ponorený do atmosféry na plátne a do svojich vnútorných meditácií. „Rád sa vyjadrujem figúrou. Mal som aj obdobia, že som mal menej figuratívny pohľad na svet, ale vtedy som mal pocit, že sa neviem plnohodnotne vyjadriť. Cez ženskú postavu, ktorá je v podstate symbolickou postavou a prezentuje ľudské pocity, prežívanie života – ak sa mi to podarí urobiť s nadhľadom – mám možnosť dostať sa až k podstate javu, ktorý chcem zobraziť,“ objasňuje majster.
„Krásna hmota“ maľby
P. Pollág jednotlivé tvary štylizuje až na esenciu ich vnútornej sily, čím vzniká neobyčajné napätie a nová, „panenská“ situácia. Dynamická a pravidelne kladená šrafúra dodáva figuratívnym objektom pocit pohybu, haptickej plastickosti, súčasne však pôsobí aj ako agresívny element, vzbudzujúci nádych nedostupnosti, za ktorou sa skrýva krehký citový záchvev, alebo zradná hlbočina nastavujúca nekompromisné zrkadlo vlastnej ľudskej existencie a zraniteľnosti.
Obraz poníma ako reliéf. Preto do husto nanesených farebných vrstiev vyrýva pravidelné šrafúry, línie, ktorými evokuje starobylé rytiny a dodáva dielu intelektuálny rozmer. „Maľba je médium samé o sebe. Obraz by mal mať určitú myšlienku a výtvarnú hodnotu. Nie je dôležité, že použijem v konštrukcii viacero médií (maľba, tlač, fotografia). Snažím sa o to, aby maľba bola do určitej miery aj krásnou hmotou – a nielen v zmysle francúzskej ‚belle matiéreʻ. Chcem docieliť, aby mal človek možnosť pozorovať, ako sú jednotlivé vrstvy uložené, ako zvláštne poprepichované a preškriabané. Samozrejme, musí to mať zmysel, aby nešlo o samoúčelnú maľbu a vrstvenie bolo iba na efekt,“ približuje umelec.
Dielo výtvarného umelca predstavuje prepojenie hmoty a ducha. Aká je správna miera prítomnosti hmoty v diele? „Záleží mi na tom, aby maľba bola aj o hmote. Je to však tiež vec názoru, lebo niekto povie, že najdôležitejšia je myšlienka. Ja nie som proti tomu, ale vydeľovať iba konceptuálne umenie ako súčasne aktuálne, tiež nie je správne, pretože v podstate všetko je konceptuálne, keďže všetko v sebe nesie určitú myšlienku. Aj v staršom umení by sme našli veľa konceptov, zámerov, symbolov,“ mieni P. Pollág.
„Mozaika je napríklad tiež maľba, ale je už podmienená danou technikou ukladania farebných materiálov. Oslovujú ma aj realizácie v architektúre, prispôsobovanie sa danému priestoru, rešpektovanie jeho atmosféry. Vytvoril som aj mnohé vitráže, napríklad okná v presbytériu kostola sv. Juraja v Spišskej Sobote.“
Fascinujúce svety ďalekých krajín
Peter Pollág navštívil množstvo krajín, ktoré ho inšpirovali v jeho umeleckom programe. „Všade, kam som prišiel, som hľadal podnet. Buď som vytrvalo čakal, kedy ten podnet príde, alebo som sa jednoducho nechal ovplyvňovať všetkým okolo mňa. To nikdy nie je programové; ak by som tam išiel programovo s nejakým úmyslom, niečo hľadať, asi by som to nenašiel. Bolo by to vynútené,“ komentuje.
„Sú krajiny, ktoré ma veľmi fascinovali a inšpirovali, nie sú to však vysnívané rozprávkové krajiny. Pre mňa boli takými krajinami napríklad Etiópia, Irán, Sýria – ešte v mierových dobách, subsaharská Afrika: Zimbabwe, Zambia – a určite Čína. Nešlo o hľadisko exotiky danej krajiny, ale o pohľad, ako som tam vnímal ľudí a oni mňa. To je emócia akejsi pravdivosti. Mám pocit, že niekedy tu v tzv. civilizovanej časti sveta sa snažíme byť príliš dokonalí a vyumelkovaní a vzďaľujeme sa prirodzenosti. Tam je ten človek akýsi ‚pôvodnýʻ. Cestovanie je dobré i pre uvedomenie si cenností, ktoré máme doma.“
Metamorfózy konkrétnych tvarov, ich premeny a transformácie, sú pre autora dôležitým vyjadrovacím prostriedkom vlastných myšlienok, rituálov, inotajov a nazbieraných zážitkov. Zdôrazňujú jednu z jeho hlavných pohnútok: vlastnú (osobnú) charakteristiku, odtlačok jedinečného prejavu, stopu, archetyp, v ktorom sa spoznávame všetci – lebo myslenie a konanie ľudí je na celej zemi podobné.
Mária Kovalčíková
Danubiana
Vyjadrenie túžby dotknúť sa nepoznateľného sa zhmotnila aj do podoby „Dunajských krídel“ – farebnej priestorovej mozaiky na cípe poloostrova Danubiana. Symbolizuje roztvorenú náruč, z ktorej sa do výšky týčia štylizované krídla. Prvý kontakt so zakladateľom Danubiany Gerardom Meulensteenom sa uskutočnil práve cez Pollágove obrazy, ktoré Meulensteen videl u svojej sestry v Holandsku a potom si aj niektoré sám kúpil. Séria ďalších krokov s účasťou P. Pollága a Vincenta Polakoviča viedla k stavbe galérie moderného umenia na okraji Bratislavy, on sám v nej niekoľkokrát vystavoval.
Knihy
Peter Pollág ilustroval Švédske rozprávky, príbehy z Tisíc a jednej noci aj poéziu. V poslednom období ilustroval knihu Jozefa Leikerta Osmičky galaxie a Bibliu – ako jeden z 10 umelcov pre vydavateľstvo Ikar. „Ilustrovanie Biblie bolo pre mňa veľkou výzvou, pretože, či už je človek veriaci, ateista, alebo pochybujúci, mal by rešpektovať určité pravdy, historické posolstvo, ktoré je tam zakódované,“ konštatoval.
Hudba
Motívy viacerých Pollágových obrazov súvisia s hudbou, napr. Huslistka, Allegro, Sexteto. „Nedávno som na Orave zistil, že zemianska rodina Zmeškalovcov mala kontakt s Beethovenom, keď jeden z jej predkov išiel za majstrom a chcel sa u neho učiť kompozíciu. Zrejme nepochodil, ale aj napriek tomu ostali v kontakte, a to veľmi zvláštnym spôsobom. Zmeškall Beethovenovi nosil z Leštín husie brká, ktorými Beethoven zapisoval noty. Na túto tému som vytvoril obrazy Hus pre Beethovena a Zmeškall Beethovenovi.“
